Positive Life

Cestovanie

Titulna fotka Hladala som stastie za siedmimi horami

Šťastie za siedmimi horami

Keď som bola malá, mama mi pred spaním zvykla čítať rozprávky. Tie začínali slovami: „Za siedmimi horami, za siedmimi dolinami…“. Práve týchto „7 hôr a 7 dolín“ sa pre mňa, rovnako ako pre mnohé deti, stalo zosobnením vzdialenosti, za ktorou sa môže udiať čokoľvek. Napríklad, sa tam môže okrem prekrásnej princeznej, či 6-hlavého draka, ukrývať aj šťastieTo vrtkavé a klzké šťastie, ktoré sa z ulíc postupne celoplošne vytráca. 

Dlho som ho doma hľadala. Pýtala som sa pohľadom ľudí na ulici, či sú šťastní. Slovami som sa neodvážila. Pohľadom ma poslali to „teplých krajín“. Tak som teda šla.

Čo nového na západe?

Ak by ste sa teraz podujali na samovražednú misiu, zistiť koľko ľudí vo vašom okolí je spokojných so svojimi životmi, zistíte, že takmer nikto. „Samovraždenú“ misiu som napísala preto, lebo ide o citlivú tému. Debata by sa mohla razom zvrhnúť na negatívnu spleť sebaľútosti a sťažovania. A to my, ktorí veríme v to dobré vo svete, nepotrebujeme. Potrebujeme čistinku, kde roztvoríme krídla, nech môžeme letieť… Nie plameňomet, ktorý nám krídla spáli.

Začnime ale pekne od začiatku, nie u cudzích, ale u teba: Si spokojný vo svojej práci? Je to to, po čom si vždy túžil? Dovolí ti práca naplno sa prejaviť? Vážiš si svoju prácu? Vkladáš do nej všetko? Máš pocit, že si v tvojej práci vážia všetko čo robíš? Alebo… robíš, lebo na zaplatenie hypotéky to stačí…a denne očami tlačíš hodiny dopredu kedy už odbije 17-ta… Miluješ statusy o nenávidení pondelkov.. a milovaní piatkov. A nedeľa je pre teba vždy krátka…(?)

V našom západnom svete som prežila celý život. Bola som vychovávaná tak to ty- musíš sa dobre učiť, pracovať na sebe, snažiť sa, aby si si potom našiel dobrú prácu a zabezpečil si šťastný život. Vieš ten šťastný život, ktorý sa posudzuje podľa toho v akej výbave máš auto, aký veľký máš dom, akú super koženú sedačku si zohnal, aký krb ti práve obložili mramorom, aký veľký elektrický gril máš uprostred obrovskej záhrady s plotom, ktorý ťa krásne ochráni pred celým svetom. Ambície, ambície, ambície– mať sa bohato, mať sa dobre. A potom zrazu niekto do tohto kúzelného sveta pričaruje dokonalú rodinu- milujúceho partnera, prekrásne deti a psa. Takže makaj a budeš mať všetko! Tak som začala makať… Študovala a doštudovala… dokonca študovala aj keď som už nemala čo a nemala načo. Pracovala od rána do večera, od večera do noci. Simultánne robila v niekoľkých prácach, alebo aspoň riešila niekoľko projektov… po práci unavená spravila večeru a zavrela dvere pred svetom.

Myslím, že takto funguje väčšina z nás. Prežijeme tie nekonečné hodiny v práci, aby sme sa doma zavreli s partnerom, alebo rodinou. Batéria, ktorá nás poháňala vopred celý deň večer hlási 1%. Nabiť sa dokáže len oddychom alebo spánkom, skrátka pokojom a ideálne ničnerobením. Napriek tomu, že sa  občas večer stretneme s priateľmi, alebo niekam ideme posedieť, naše životy sú do veľkej miery izolované a koncentrované len okolo rodinnej bunky v rámci múrov nášho bytu. Postupne sa izolujeme jeden od druhého, od komunity. Aby sme však pochopili význam slova komunita, museli by sme použiť výkladový slovník, alebo trošku cestovať. Doľava alebo doprava? Vyberte si- Amerika alebo Ázia?

Turista na konci sveta

Ja som si vybrala ísť tam, kde ma náš svet poslal – do teplých krajín = ďalekej Ázie = do Vietnamu. Kde kultúra nestretáva kultúru ako u nás, ale žije si svojim tempom a rozvíja sa v rámci vlastných, vyjazdených koľají. Tu nevidíte vlny emigrácie či migrácie. Domáci sú komunita, vy ste turista, turista platí. Tak platíte. Platíte za ilúziu autentického sveta, ktorý doma nie je.

A turista si kráča krajinou, v ktorej na šedých uliciach svieti. Vlastnou belobou, aj keď už sa opálil viac ako domáci, výškou, aj keď z davu nevytŕča, jediné čím dokáže splynúť s davom je úsmev. Lebo ten nepozná predsudky ani rasy. Stiera rozdiely a nastoľuje jednotný jazyk.

Očarená krajinou kam nikdy nebudem patriť, som sa zrazu odvážila na to, na čo doma nie. Začala som sa ľudí, ktorých som stretla pýtať, či sú šťastní. Vieš, tých ľudí, ktorí nemajú nič… Tých, ktorí majú pár handier ale vedia všetko oprať, zaplátať, vedia všetko opraviť, aj to, čo sa opraviť nedá. Tých, ktorí majú doma toľko hladných krkov, že sa celý deň obracajú, aby mali vždy plný stôl jedla. A ten stôl vždy plný je. Pýtala som sa týchto ľudí, ktorým je jedno, čo majú na sebe a či chodia v pyžame po ulici a či sa im rozpadli šľapky na nohách… Pýtala som sa ľudí, ktorí žijú svoj život na ulici, v malých rodinných obchodíkoch, kde trávia čas od svitania do noci, stravujú sa v mini pouličných stánkoch, na stoličkách menších ako naše plastové stoličky na hranie pre deti… pri ceste čistia ryby a ovocie… Ale odvážila som sa spýtať až keď som pochopila, že som pripravená počuť odpoveď.

Až keď mi tiež nezáležalo na tom, čo mám na sebe.. Moje nohy odzrkadľovali kilometre, prejdené po dedinských uliciach a vlasy boli teplom a vlhkom zvlnené do podoby, ktorú neviem upraviť.. až vtedy, keď som sa zamilovala do kávy na ulici, sladkej ako láska s príchuťou cukrovky a obratne paličkami vkladala do úst čokoľvek mi domáci priniesli… bez zbytočných otázok… Až vtedy som sa odvážila spýtať ľudí, či sú šťastní. A zatiaľ čo na Západe nič nového, na východe som sa zrazu odpovede dočkala. Takú som však nečakala. Kariéristka, workoholička, človek ktorý sa stále niekam hnal a nemal dosť, fanúšik všetkého umeleckého, estetického, originálneho a komplikovaného dostal facku jedinou úprimnou odpoveďou bezzubého deduška na ulici v zaplátaných nohaviciach. „Áno.“

Fotka v clanku Stastie za siedmimi horami

Dlho sme sa rozprávali. Sedeli spolu pri ceste a čakali na môj autobus do ďalších a ďalších destinácií. Lebo jedna exotická destinácia mi nestačila. Potrebovala som sa stratiť a znova nájsť. A počúvala som príbeh o tom, ako tu vo Vietname ľudia veľa nepotrebujú. Ako majú všetko čo treba, lebo majú rodinu a priateľov, komunitu.  Komunita- to krásne slovo, ktoré ti nedovolí sa večer zavrieť doma, ale vyženie ťa do ulíc posedieť s priateľmi – s ľuďmi, ktorých máš rád. A okolo maličkého stolíka na ulici je zrazu 20 maličkých stoličiek. A z každej počuť smiech.

 

Keď do seba narazia dva svety

Myslím, že títo ľudia na to prišli. Že šťastie nie je o stavaní vzdušných zámkov v budúcnosti, ale šťastie je tu a teraz, ak aj ty si tu a teraz. Preto si užívajú čo majú teraz a netúžia mať viac. Každý deň je požehnaním, každý deň prežijú naplno. Prácu nevnímajú ako nutné zlo a nie sú poznačení kariéristickým komplexom, ktorý nás ženie k tomu aby sme sa neustále sami seba pýtali, či neplytváme svojim potenciálom. Veď čo ak máme na viac? Zaslúžime si viac? „Zaslúžime“… raz to dostaneme. A čo ak to „raz“ nepríde? Strávime celý život honbou sa za tým „raz“? Namiesto toho, aby sme si dali tú najlepšiu kávu na svete, z tej najmenšej stoličky na svete a cítili sa dobre. A zajtrajšok budem riešiť zajtra. Slnko ráno zasvieti bez rozdielu na množstvo kofeínu v mojej krvi, tak prečo riskovať, že mi ho tam zostane málo :)?

Takže čo teraz, keď sa v tvojom mikrosvete zrazu stretnú 2 protipóly? Kariérizmus, kedy sa ti všetko máli, lebo vieš, že to najlepšie ešte len príde (musí) vs. Skutočné šťastie: stačí mi čo mám a nepotrebujem viac? Lebo žijem tu a teraz.

Čo ak tieto 2 svety zrazu do seba narazia a ty stojíš uprostred? Pôjdeš dopredu alebo dozadu? Dokážeš sa vôbec vrátiť k nevrlým tváram na uliciach a inkognito káve keď vieš, že niekde existuje svet, kde môžeš mať „viac“? Čo ak však tento svet už viac návštevníkov neprijíma? Svojich si stráži, cudzí doň nepreniknú. Navždy budeš len osamelý cudzí? Zapamätaj si, nech už budeš v živote kdekoľvek: „Otvorené srdce nikdy nie je samo“. Ak ľudia pochopia, že si „ich“, príjmu ťa- doma aj v cudzine. Prisadnú si na dobrú kávu a nájdete spoločnú reč aj bez slov.

Možno za to môže slnko… že naše srdcia nevyhriali nekončiace sa 24-hodinové horúčavy, možno preto sme takí chladní. V lete nám je horúco, v zime zima. Nikdy nie sme spokojní… Alebo sme len príliš uverili tomu, že raz, v tej ďalekej budúcnosti nám bude dobre.

Takže ešte raz sa ťa spýtam: Si v živote šťastný? Ak nie, zmeň to! Teraz. Niektoré veci sú tak úžasne jednoduché… Nevieš kde začať? Daj si napríklad obľúbenú kávu. S priateľmi. Len seď, dýchaj, vychutnávaj si každý glg, schuti sa smej a so záujmom počúvaj čo hovoria najbližší… To je ten najlepší začiatok. Ďalšie kroky prídu samé. Vtedy, kedy majú prísť.

Šťastie za siedmimi horami Read More »

Titulna fotka Prečo by si mal cestovať a stratiť sa

Prečo by si mal cestovať sám a stratiť sa

„Spoznávať svet i nebezpečie, ktoré prinesie, prekonávať hranice, zbližovať sa, spoznávať druhých a cítiť. To je zmyslom života.“ – citát z filmu The Secret Life of Walter Mitty.

Každý z nás sa raz dostane do bodu, kedy cíti, že musí niekam odísť. Niekto na týždeň, niekto na celý život. Nie je to vždy útek v pravom slova zmysle – od niečoho zlého či nebezpečného. Občas nám skrátka v živote chýba nadhľad či nové zážitky. Alebo pár úsmevov prívetivých neznámych či exotické jedlo z ulice. Ak cítiš, že potrebuješ odísť, choď. Prestaň sa skrývať za výhovorky, že nemáš kedy, s kým alebo za čo… Kde je vôľa, tam je cesta. A kto skutočne túži spoznávať iné krajiny, ten sa do nich dostane. Občas je totiž práve cestovanie tým, čo nás donúti, aby v našich žilách kolovala nielen krv, ale aj životná energia.

Život podľa plánu

Ako dospievame, v hlavách sa nám rodí predstava nášho života. Predstavujeme si kde budeme o 5 rokov, o 10. Plánujeme dobrú prácu, rodinu, dom snov. Sami seba vidíme na fantazijnom mieste kde sme zrazu šťastní, lebo sme dosiahli všetko, kvôli čomu sme tak veľmi dreli. Hodiny strávené v práci, energia, ktorú sme investovali do vzťahov s blízkymi, pot, ktorý sme získali výmenou za aktívne cvičenie… Skrátka celý náš život nás vždy stál a bude stať veľa energie. Túto energiu sme samozrejme ochotní investovať, lebo sme si istí, že všetko sa nám raz vráti. Ale čo ak nie?

Kontrola, kontrola a zas len kontrola

Keď si dospelý, denne si uvedomuješ, že musíš mať veci pod kontrolou. Mal by si vedieť čo chceš a úpenlivo na tom pracovať. Život s neustálou ilúziou kontroly však nie je životom v pravom slova zmysle. Nie všetko, čo si plánujeme totiž vždy dopadne tak, ako by sme si priali. A vtedy prichádza sklamanie. Ver mi, že je takmer nereálne sa naučiť nechať veci len tak plynúť, pokiaľ nie si vytrhnutý z prostredia svojej komfortnej zóny. V zóne si pánom svojho sveta. Za jej bránami už nie. Desivé?

Ale čo ak ti poviem, že svet tam vonku nie je desivé miesto. Je len nové. A to nie je zlé. Občas stačí len ísť, otvoriť srdce, hlavu, oči a nechať veci plynúť. Vždy ťa totiž zaveje presne tam, kde si mal byť už dávno.

Možno je ten správny čas prestať sa konečne vyhovárať a spraviť krok smerom k objavovaniu sveta. Ako povedal Dalajláma: „Aspoň raz za rok choď na miesto, na ktorom si nikdy pred tým nebol.“ Táto jednoduchá veta v sebe skrýva veľkú múdrosť. Hovorí na jednej strane o našej túžbe objavovať, na druhej strane o potrebe neustále sa učiť niečo nové, čo nás posunie vpred. A naznačuje tiež nevyhnutnosť neustále v živote napredovať – bez presne stanoveného smeru, avšak plnou parou vpred. 

Ja som sa rozhodla prekonať všetky strachy z plávania mojim životom tým, že sa jednoducho hodím do vody“. Lebo až keď prestaneš cítiť pevnú pôdu pod nohami, zistíš aké máš rozpätie paží a ako ďaleko doplávaš.

Čo ťa naučí cestovanie (najmä ak ideš sám)

Nepotrebuješ mať za každú cenu plán

Toto je veľmi podstatný bod, poriadne si ho prečítaj? Dodáva totiž odvahu nám všetkým, ktorí nie sme rodení plánovači. Je v poriadku keď tvoj itinerár vyzerá ako ementál. Veď kto by nemiloval kvalitný syr. Stačia ti oporné body, lebo bez akéhokoľvek plánovania to zas nie je si úplne dobré. Tieto diery následne vyplníš spontánnymi nápadmi. To je recept na to, ako si užiť kvalitný syr! Aj so všetkými jeho dierami. Skrátka ideš, ak je dobre zostaneš, ak nie, presúvaš sa. Niekam ideš lebo si sa tak rozhodol vopred a niekam ťa jednoducho zaveje. A tie zaviatia bývajú často najkrajšie.

Otvorené srdce nikdy nie je samo

Cestovať sám neznamená, že budeš celý čas sám. Závisí to len od teba. Ak otvoríš svoje srdce a tiež hlavu, ľudia budú k tebe prichádzať sami. Raz si dáš kávičku s domácimi v ich obývačke a zasmeješ sa na hrajúcich sa psíkoch, raz povedieš rozhovor o živote s Holanďanom, ktorého príbeh je rovnaký ako ten tvoj. Ak budeš vyžarovať pohodu a na tvári sa ti bude zračiť úprimný úsmev, nikto ťa nenechá odísť bez prehodenia pár priateľských slov.

Naučíš sa nechať veci, aj ľudí ísť

Poznáš ten pocit, keď ti je úžasne a ty si želáš, aby táto chvíľa trvala večne? Ako keby si sa bál nielen toho, že tento moment pominie, ale že si neuchováš  ani tie krásne pocity, ktoré si vtedy cítil. Bojíš sa, že zabudneš farby, vôňu, chuť toho miesta a emóciu, ktorú v tebe vyvolalo.

Ako keď pozoruješ tie najkrajšie hviezdy na oblohe, ktorá práve získala ďalší rozmer a cítiš, ako ťa pomaly vťahuje nekonečný vesmír a namiesto toho, aby si si tento okamih užil, bojíš sa, že o chvíľku skončí.Veci prichádzajú a odchádzajú. Krásny moment strieda ďalší krásny moment. Ten prvý však musí odísť na to, aby mohol prísť ďalší. Naraz by sa totiž v tvojom vesmíre nepomestili.

Rovnako aj ľudia prichádzajú a odchádzajú. Keď začneš cestovať sám, uvedomíš si, že počas cesty stretneš množstvo krásnych duší. Tie vstúpia do tvojho života nie s cieľom zostať v ňom, ale aby ťa posunuli. Niečo nové naučili. A aby si naučil niečo nové ty ich. Zostanú len spomienky na príbehy a tváre. Vyblednú mená, kontakty si nevymeníte. Tak, ako sa postupne naučíš lúčiť sa s krásnymi miestami a zážitky si uchovať v mysli navždy, naučíš sa dať zbohom aj ľuďom v živote. Veď nie každý, koho stretneme v našom živote v ňom zostane navždy. Navždy zostane len to, čo nás tieto stretnutia naučili.

Pred hlavou neutečieš

Ak je toto tvojim cieľom, musím ťa sklamať. Útek by nikdy nemal byť tvojim primárnym cieľom, skôr by ním malo byť získanie nadhľadu. Je síce pravda, že cestovanie ti pomôže na niektoré pálčivé otázky, ktoré možno práve riešiš, chvíľami nemyslieť, nedokáže ich však vymazať z hlavy. Pozitívom zmeny prostredia je určite to, že si denne nútený myslieť na toľko iných „existenčných vecí“, napríklad kde budem dnes spať a ako trafím na autobusovú zastávku, ako nezabudnem večer spraviť online check-in a ako vysvetlím anglicky nehovoriacemu domácemu že mi nejdú zavrieť dvere na izbe, že problémy, ktoré si nechal doma, budú týmito každodennými vecami aspoň na chvíľku potlačené. Vo chvíľach, kedy však bude tvoja existencia v poriadku, myšlienky sa vrátia. Ak však stráviš chvíľku času sám so sebou, budeš mať isto viac príležitostí sa s nimi popasovať. Skrátka všetko chce svoj čas. A ten sa nedá pretočiť dopredu.

Fotka clanok Preco by si mal cestovat sam a stratit sa

Robíš čo chceš

Znie to oslobodzujúce, no nie? Zbohom predsudkom, konvenciám, hanbe. Ideš do reštaurácie, ktorá sa ti páči. Nehanbíš sa v nej sedieť sám. Vyberieš si z menu exoticky znejúce jedlo a tešíš sa, čo ti prinesú. Naučíš sa prisadnúť si k neznámemu a dovolíš mu, aby sa stal známym. Skrátka všetko to, čo by si doma len tak ľahko nespravil. Ak máš chuť na výlet, skrátka sa naň vyberieš. Pokojne spontánne, veď všetko sa dá vybaviť. Ak nemáš chuť na nič, ľahneš si na pláž, alebo chvíľku ťukáš do počítača pracovné veci, ktoré pár dni kvôli tvojim výletom stáli. Raňajkuješ polievku, aj keď sa to doma nezvykne.. kávu si dáš večer o 10 lebo to tak cítiš. No nie je krásne byť skutočne pánom svojho času?

Získaš sebavedomie

Neustále porovnávanie s ostatnými, neúspech, tlak najbližšieho okolia či spoločnosti, to všetko môže negatívne vplývať na naše sebavedomie. My síce rastieme, ale naše sebavedomie akosi nerastie vždy zdravo s nami  a potom oň často mihnutím čarovného prútika jednoducho prídeme. Sťahujeme sa do ulity ako larva namiesto toho, aby sme z nej konečne vyleteli ako prekrásny motýľ. Na cestovaní je krásne to, že si veľmi rýchlo uvedomíš, že sa vieš spoľahnúť len sám na seba. A to je viac ako dobre. Spoliehaš sa totiž na toho najsprávnejšieho človeka! Napriek všetkým pochybnostiam, ktoré môžeš mať, ťa ubezpečujem, že si plne schopný všetko naplánovať a tiež zvládnuť. Nie si odkázaný na nikoho iného. Už nepotrebuješ aby ťa niekto zachránil. Skrátka ideš, je to super. Nie je to super – opravíš to. Zrazu to znie to jednoducho, však?

Uvedomíš si čo je skutočne podstatné

Doma na teba koľko vyskakuje reklama na nové Airmaxy, až ich túžiš mať. Ideálne biele. Strašne sa tešíš ako ti žiaria na nohách. Dokonca ťa nútia chodiť (ďalej ako len do auta a z auta). A potom dvakrát spŕchne a ty si zrazu smutný za žiarivou belobou, ktorá sa už nikdy nevráti…

Donekonečna listuješ nábytkové letáky a sleduješ trendy ako si zútulniť už aj tak priveľmi útulnú domácnosť. Nápisy „Vitajte doma“ ťa vítajú hneď z niekoľkých miest. Asi aby si nezabudol, že už tam si. Potom ťa ale zrazu vypľuje v krajine, kde je život menej krásny. Menej dokonalý, menej biely a rozhodne menej vyčačkaný. V krajine, kde sa dá všetko opraviť, zlepiť a repasovať, v takej, kde sa dá všetko roztrhnuté zašiť. Kde nie je dôležité čo máš na sebe, lebo to najpodstatnejšie je, že máš úsmev. A si šťastný. Lebo keď sa spýtaš ľudí na ulici, či sú šťastní, odpovedia ÁNO. A to ti ani krásne oblečenie, ani byt či nové auto nezabezpečia. Jednoduchý život sa ti zrazu smeje do tváre a núti ťa sa zamyslieť. Skutočne potrebujem všetko to, čo ma doma čaká?

Stačí ti aj málo

Ak sa ti podarí zbaliť do príručnej batožiny, znamená to hneď dve veci:

1.) dokázal si si hneď na začiatku zľahčiť život (menej kíl na chrbte, viac peňazí v peňaženke za letenky bez batožiny) a

2.) pochopil si, čo skutočne potrebuješ a čo je nadštandard, ktorý nevyužiješ.

Nepotrebuješ 15 tričiek, stačia ti 3- veď veci si dáš oprať. Cestovanie nie je módna prehliadka a pokiaľ nie si fashion bloggerka, ktorá sa stylovanými fotkami doslovne živí, veľké kufre nepotrebuješ. My, obyčajní ľudia, si môžeme dovoliť byť praktickí.

Naučíš sa pýtať

Ak si sa niekedy doma zdráhal spýtať stratený niekoho na cestu a radšej si sa nekonečné minúty mordoval s Google maps, toto je tvoja terapia. Veľmi rýchlo totiž zistíš, že len s kamoškou mapou si spolu neporadíte. Nikdy ti nedá tie super tajné rady ako domáci. Skratky, obchádzky ani tipy nemá zakódované vo svojej štruktúre. A TripAdvisor je síce často na nezaplatenie, no reálni ľudia dokážu aj tak prekvapiť. Nie každé čarovné miesto už turista pred tebou objavil… možno budeš prvý.

Začneš viac počúvať ako hovoriť

Je zvláštne ako v momente, keď vystrčíš päty z domu, ako keby si sa vzdialil aj svojmu príbehu, ktorý si predtým tak aktívne vnímal. Vieš prečo vždy vidíme naše vlastné problémy a starosti ako najväčšie a najpálčivejšie? Lebo ich máme priamo pred nosom! Preto sa nám zdajú gigantické… Akonáhle sa od nich vzdiališ, uvedomíš si, že neustále analyzovanie tvojich problémov ťa neposúva nikam. Neustálym rozoberaním toho čo bolo, ako bolo a toho čo nebolo a prečo nebolo nič nevyriešiš. Nenájdeš odpovede, ktoré tam nie sú a možno nikdy neboli. Môžeš si dokonca uvedomiť, že čím viac nad niečím uvažuješ, tým menej tomu rozumieš. Necykli sa preto vo vlastnom príbehu. Vypočuj si iné, ktoré ti možno otvoria oči, inšpirujú, poučia. V niektorých sa nájdeš, iné prijmeš ako zaujímavosť, mnohé zmiznú z tvojej pamäte. Ale dôležité veci ti v nej utkvejú navždy.

Problém nie je problém

Keby si sa mal rozčuľovať nad všetkým čo ti počas ciest nevyjde, zaberie ti to veľa drahocenného času.? Ver mi, že vždy sa stane niečo, čo ťa môže rozhodiť. Ubytovanie, z ktorého ťa vypudí pleseň, taxikár, ktorý ťa odvezie na opačný koniec mesta, jedlo, ktoré by si ani s najväčším odhodlaním nedokázal vložiť do úst alebo večera na ulici v spoločnosti 7 potkanov. Vtedy máš na výber. Hnevať sa, alebo sa pousmiať. Mňa cestovanie naučilo brať veci s nadhľadom. Zlé ubytko- booknem hotel vedľa. Stratili sme sa s taxikárom, vtipný príbeh, volám ďalšieho. Divné jedlo? Zistím čo to je a zvážim čo s tým. Nakoniec objednám prijateľnú alternatívu. 7 potkanov? Treba len trošku pokopkať nohami pod stolom. 2 metre sú fajn vzdialenosť. 50 cm už menej ? Vždy sa dá všetko vyriešiť a v prevažnej väčšine si z tej situácie odnesiete skutočne humornú historku!

Cestovanie je oslobodzujúce ale pozor, je tiež návykové. O tom sa presvedčíš keď budeš sedieť s nohami v piesku a 2 dni po prílete už so zajačími úmyslami pozerať letenky kam pôjdeš ďalej. Z vlastnej skúsenosti ti viem povedať, že je to jedna z najlepších ciest ako posunúť svoje hranice a ako sa veľa vecí naučiť. Nikdy sa už totiž nevrátiš taký, ako predtým. Cestovanie je krásny spôsob ako spraviť niečo pre seba. Tak ako hovorí známa veta: „cestovanie je jediné šťastie, ktoré si dokážete kúpiť za peniaze.“  Tak poď do toho! Svet tam vonku čaká.

Prečo by si mal cestovať sám a stratiť sa Read More »

Návrat hore

Táto webstránka používa súbory cookies

Na prispôsobenie obsahu a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Títo partneri môžu príslušné informácie skombinovať s ďalšími údajmi, ktoré ste im poskytli alebo ktoré od vás získali, keď ste používali ich služby. Pokračovaním v používaní našich webových stránok vyjadrujete svoj súhlas s cookies na webovej stránke. Viac o dátach, ktoré zbierame nájdete tu.