Positive Life

Share on facebook
Zdieľaj
Share on linkedin
LinkedIn

Keď som bola malá, mama mi pred spaním zvykla čítať rozprávky. Tie začínali slovami: „Za siedmimi horami, za siedmimi dolinami…“. Práve týchto „7 hôr a 7 dolín“ sa pre mňa, rovnako ako pre mnohé deti, stalo zosobnením vzdialenosti, za ktorou sa môže udiať čokoľvek. Napríklad, sa tam môže okrem prekrásnej princeznej, či 6-hlavého draka, ukrývať aj šťastieTo vrtkavé a klzké šťastie, ktoré sa z ulíc postupne celoplošne vytráca. 

Dlho som ho doma hľadala. Pýtala som sa pohľadom ľudí na ulici, či sú šťastní. Slovami som sa neodvážila. Pohľadom ma poslali to „teplých krajín“. Tak som teda šla.

Čo nového na západe?

Ak by ste sa teraz podujali na samovražednú misiu, zistiť koľko ľudí vo vašom okolí je spokojných so svojimi životmi, zistíte, že takmer nikto. „Samovraždenú“ misiu som napísala preto, lebo ide o citlivú tému. Debata by sa mohla razom zvrhnúť na negatívnu spleť sebaľútosti a sťažovania. A to my, ktorí veríme v to dobré vo svete, nepotrebujeme. Potrebujeme čistinku, kde roztvoríme krídla, nech môžeme letieť… Nie plameňomet, ktorý nám krídla spáli.

Začnime ale pekne od začiatku, nie u cudzích, ale u teba: Si spokojný vo svojej práci? Je to to, po čom si vždy túžil? Dovolí ti práca naplno sa prejaviť? Vážiš si svoju prácu? Vkladáš do nej všetko? Máš pocit, že si v tvojej práci vážia všetko čo robíš? Alebo… robíš, lebo na zaplatenie hypotéky to stačí…a denne očami tlačíš hodiny dopredu kedy už odbije 17-ta… Miluješ statusy o nenávidení pondelkov.. a milovaní piatkov. A nedeľa je pre teba vždy krátka…(?)

V našom západnom svete som prežila celý život. Bola som vychovávaná tak to ty- musíš sa dobre učiť, pracovať na sebe, snažiť sa, aby si si potom našiel dobrú prácu a zabezpečil si šťastný život. Vieš ten šťastný život, ktorý sa posudzuje podľa toho v akej výbave máš auto, aký veľký máš dom, akú super koženú sedačku si zohnal, aký krb ti práve obložili mramorom, aký veľký elektrický gril máš uprostred obrovskej záhrady s plotom, ktorý ťa krásne ochráni pred celým svetom. Ambície, ambície, ambície– mať sa bohato, mať sa dobre. A potom zrazu niekto do tohto kúzelného sveta pričaruje dokonalú rodinu- milujúceho partnera, prekrásne deti a psa. Takže makaj a budeš mať všetko! Tak som začala makať… Študovala a doštudovala… dokonca študovala aj keď som už nemala čo a nemala načo. Pracovala od rána do večera, od večera do noci. Simultánne robila v niekoľkých prácach, alebo aspoň riešila niekoľko projektov… po práci unavená spravila večeru a zavrela dvere pred svetom.

Myslím, že takto funguje väčšina z nás. Prežijeme tie nekonečné hodiny v práci, aby sme sa doma zavreli s partnerom, alebo rodinou. Batéria, ktorá nás poháňala vopred celý deň večer hlási 1%. Nabiť sa dokáže len oddychom alebo spánkom, skrátka pokojom a ideálne ničnerobením. Napriek tomu, že sa  občas večer stretneme s priateľmi, alebo niekam ideme posedieť, naše životy sú do veľkej miery izolované a koncentrované len okolo rodinnej bunky v rámci múrov nášho bytu. Postupne sa izolujeme jeden od druhého, od komunity. Aby sme však pochopili význam slova komunita, museli by sme použiť výkladový slovník, alebo trošku cestovať. Doľava alebo doprava? Vyberte si- Amerika alebo Ázia?

Turista na konci sveta

Ja som si vybrala ísť tam, kde ma náš svet poslal – do teplých krajín = ďalekej Ázie = do Vietnamu. Kde kultúra nestretáva kultúru ako u nás, ale žije si svojim tempom a rozvíja sa v rámci vlastných, vyjazdených koľají. Tu nevidíte vlny emigrácie či migrácie. Domáci sú komunita, vy ste turista, turista platí. Tak platíte. Platíte za ilúziu autentického sveta, ktorý doma nie je.

A turista si kráča krajinou, v ktorej na šedých uliciach svieti. Vlastnou belobou, aj keď už sa opálil viac ako domáci, výškou, aj keď z davu nevytŕča, jediné čím dokáže splynúť s davom je úsmev. Lebo ten nepozná predsudky ani rasy. Stiera rozdiely a nastoľuje jednotný jazyk.

Očarená krajinou kam nikdy nebudem patriť, som sa zrazu odvážila na to, na čo doma nie. Začala som sa ľudí, ktorých som stretla pýtať, či sú šťastní. Vieš, tých ľudí, ktorí nemajú nič… Tých, ktorí majú pár handier ale vedia všetko oprať, zaplátať, vedia všetko opraviť, aj to, čo sa opraviť nedá. Tých, ktorí majú doma toľko hladných krkov, že sa celý deň obracajú, aby mali vždy plný stôl jedla. A ten stôl vždy plný je. Pýtala som sa týchto ľudí, ktorým je jedno, čo majú na sebe a či chodia v pyžame po ulici a či sa im rozpadli šľapky na nohách… Pýtala som sa ľudí, ktorí žijú svoj život na ulici, v malých rodinných obchodíkoch, kde trávia čas od svitania do noci, stravujú sa v mini pouličných stánkoch, na stoličkách menších ako naše plastové stoličky na hranie pre deti… pri ceste čistia ryby a ovocie… Ale odvážila som sa spýtať až keď som pochopila, že som pripravená počuť odpoveď.

Až keď mi tiež nezáležalo na tom, čo mám na sebe.. Moje nohy odzrkadľovali kilometre, prejdené po dedinských uliciach a vlasy boli teplom a vlhkom zvlnené do podoby, ktorú neviem upraviť.. až vtedy, keď som sa zamilovala do kávy na ulici, sladkej ako láska s príchuťou cukrovky a obratne paličkami vkladala do úst čokoľvek mi domáci priniesli… bez zbytočných otázok… Až vtedy som sa odvážila spýtať ľudí, či sú šťastní. A zatiaľ čo na Západe nič nového, na východe som sa zrazu odpovede dočkala. Takú som však nečakala. Kariéristka, workoholička, človek ktorý sa stále niekam hnal a nemal dosť, fanúšik všetkého umeleckého, estetického, originálneho a komplikovaného dostal facku jedinou úprimnou odpoveďou bezzubého deduška na ulici v zaplátaných nohaviciach. „Áno.“

Fotka v clanku Stastie za siedmimi horami

Dlho sme sa rozprávali. Sedeli spolu pri ceste a čakali na môj autobus do ďalších a ďalších destinácií. Lebo jedna exotická destinácia mi nestačila. Potrebovala som sa stratiť a znova nájsť. A počúvala som príbeh o tom, ako tu vo Vietname ľudia veľa nepotrebujú. Ako majú všetko čo treba, lebo majú rodinu a priateľov, komunitu.  Komunita- to krásne slovo, ktoré ti nedovolí sa večer zavrieť doma, ale vyženie ťa do ulíc posedieť s priateľmi – s ľuďmi, ktorých máš rád. A okolo maličkého stolíka na ulici je zrazu 20 maličkých stoličiek. A z každej počuť smiech.

 

Keď do seba narazia dva svety

Myslím, že títo ľudia na to prišli. Že šťastie nie je o stavaní vzdušných zámkov v budúcnosti, ale šťastie je tu a teraz, ak aj ty si tu a teraz. Preto si užívajú čo majú teraz a netúžia mať viac. Každý deň je požehnaním, každý deň prežijú naplno. Prácu nevnímajú ako nutné zlo a nie sú poznačení kariéristickým komplexom, ktorý nás ženie k tomu aby sme sa neustále sami seba pýtali, či neplytváme svojim potenciálom. Veď čo ak máme na viac? Zaslúžime si viac? „Zaslúžime“… raz to dostaneme. A čo ak to „raz“ nepríde? Strávime celý život honbou sa za tým „raz“? Namiesto toho, aby sme si dali tú najlepšiu kávu na svete, z tej najmenšej stoličky na svete a cítili sa dobre. A zajtrajšok budem riešiť zajtra. Slnko ráno zasvieti bez rozdielu na množstvo kofeínu v mojej krvi, tak prečo riskovať, že mi ho tam zostane málo :)?

Takže čo teraz, keď sa v tvojom mikrosvete zrazu stretnú 2 protipóly? Kariérizmus, kedy sa ti všetko máli, lebo vieš, že to najlepšie ešte len príde (musí) vs. Skutočné šťastie: stačí mi čo mám a nepotrebujem viac? Lebo žijem tu a teraz.

Čo ak tieto 2 svety zrazu do seba narazia a ty stojíš uprostred? Pôjdeš dopredu alebo dozadu? Dokážeš sa vôbec vrátiť k nevrlým tváram na uliciach a inkognito káve keď vieš, že niekde existuje svet, kde môžeš mať „viac“? Čo ak však tento svet už viac návštevníkov neprijíma? Svojich si stráži, cudzí doň nepreniknú. Navždy budeš len osamelý cudzí? Zapamätaj si, nech už budeš v živote kdekoľvek: „Otvorené srdce nikdy nie je samo“. Ak ľudia pochopia, že si „ich“, príjmu ťa- doma aj v cudzine. Prisadnú si na dobrú kávu a nájdete spoločnú reč aj bez slov.

Možno za to môže slnko… že naše srdcia nevyhriali nekončiace sa 24-hodinové horúčavy, možno preto sme takí chladní. V lete nám je horúco, v zime zima. Nikdy nie sme spokojní… Alebo sme len príliš uverili tomu, že raz, v tej ďalekej budúcnosti nám bude dobre.

Takže ešte raz sa ťa spýtam: Si v živote šťastný? Ak nie, zmeň to! Teraz. Niektoré veci sú tak úžasne jednoduché… Nevieš kde začať? Daj si napríklad obľúbenú kávu. S priateľmi. Len seď, dýchaj, vychutnávaj si každý glg, schuti sa smej a so záujmom počúvaj čo hovoria najbližší… To je ten najlepší začiatok. Ďalšie kroky prídu samé. Vtedy, kedy majú prísť.

Páčil sa ti článok? Nezabudni ho zdieľať.
Share on facebook
Zdieľaj

ĎALŠIE ČLÁNKY

Titulna fotka članku pravda o karme

Čo je to karma?

Takmer každý z nás sa už stretol s pojmom „karma“. Väčšina ľudí považuje karmu za osud, alebo niečo s ním úzko spojené. Často preto skloňujú slovo karma…

Scroll to Top

Táto webstránka používa súbory cookies

Na prispôsobenie obsahu a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Títo partneri môžu príslušné informácie skombinovať s ďalšími údajmi, ktoré ste im poskytli alebo ktoré od vás získali, keď ste používali ich služby. Pokračovaním v používaní našich webových stránok vyjadrujete svoj súhlas s cookies na webovej stránke. Viac o dátach, ktoré zbierame nájdete tu.